Toľko omieľaná téma posledných dní, týždňov… A ešte aj najbližších určite. Kto vyhrá voľby v krajine za veľkou mlákou? To netuším, a ani radšej nechcem hádať kto má väčšie šance. Ani nesledujem priebežné výsledky… Nie že by ma to nezaujímalo, naopak, som zvedavý asi viac ako priemerný volič v USA, ale… Ale veľa sa hovorí o víťazoch, málo o porazených. Henry Ford raz povedal peknú hlášku: „Chcete poznať pravdivú históriu? Poznajte, čo píšu porazení.“
Skutočný porazený… to nebude nikdy chlap čo chce vystavať múr. V žiadnom národe, systéme či kultúre. A už vôbec nie s takým bankovým kontom. Aj keď som sa stretol s viacerými hláškami typu „nevie ani čítať“ či „stroskotaný podnikateľ“. Nuž.. neviem ako vy, ale ak mám niekedy v živote stroskotať, rád by som stroskotal presne takto.
A porazenou nebude nikdy ani žena čo sa v politike pohybuje dlhšie než mi pamäť siaha. Obzvlášť s charakterom ktorý jej vyslúžil prezývku „Killary“ a bezmedznú podporu hlavných (nielen) mediálnych prúdov a politikov. A to stále len kĺžeme po povrchu.
Skutočným porazeným bude a je predovšetkým človek, a idea. Človek, predovšetkým radový americký volič, ktorý ma fakticky na výber len z kandidátov.. nuž, vieme akých. A idea demokracie, ktorá to ako taká umožnila, dostala práve facku vďaka ktorej jej vypadávajú aj posledné zuby. Netreba sa však báť, nie sú to zuby múdrosti. Tie sme stratili už dávno, ak niekedy vôbec narástli. Nehovoriac o vnímaní demokracie ako veľmi, veľmi relatívneho prostriedku – stačí zbežne pochopiť volebný systém.
Voľby, ich výsledky, a predovšetkým ich následky – či už budú „mierne“, alebo „katastrofické“, budú a sú nesmierne zaujímavé. Bez ohľadu na to kto vyhrá. Víťaz píše históriu, porazený pozná pravdu. Osobne ako fanúšik histórie rád hľadám historické ekvivalenty. Pri tomto mi napadá jedine slávny príbeh z obliehania Kapitolu Keltmi, bitku, mierovú dohodu a známy výkrik: „Vae Victis!“ – „Beda porazeným“.